Prečo silou-mocou vyháňame mozgy z krajiny?

Autor: Anežka Richtariková | 22.4.2019 o 19:43 | Karma článku: 3,80 | Prečítané:  1451x

Svojim žiakom vštepujem méty: Keď vyštudujete na dobrých univerzitách v zahraničí, nezabudnite sa vrátiť. Nie sú najdôležitejšie peniaze, kariéra, biznis…, ale hodnoty ako domov, rodina, vzťahy…

Mnohí vedia, že je to bláznovstvo.

Mnohí to tiež tak cítia, chcú pre to urobiť všetko. Aj keď sa k nim štát správa tak macošsky.

Bývalé študentky (možno budúce učiteľky, ktoré som inšpirovala) sa žalujú, ako to funguje na prešovskej fakulte zaplavenej Ukrajincami: To je taká nespravodlivosť, nás vyhadzujú zo skúšok, ale im sa všetko prepečie, lebo škola za nich dostáva peniaze…

Spomínam na svoje zlaté vysokoškolské časy a profesorov, ktorým vďačím za to, kým som, a čo môžem s láskou robiť. Mnohí už nežijú alebo sú na dôchodku, ale nikdy na nich nezabudnem (Páni profesori: Vaško, Furdík, Hleba, Sabol, Rakús, Horák, Maukšová).

Áno, doba sa odvtedy veľmi zmenila. Je mi ľúto, keď sa ku mne vracajú bývalí študenti, sklamaní z praktík a spôsobov na slovenských vysokých školách, počnúc ponižovaním a končiac prednáškami na mol opitých učiteľov. (To by bolo na samostatný blog).

Napriek všetkému verím, že sa tento trend zmení a kompetentní konečne niečo podniknú skôr, ako stihnú všetci duchaprítomní mladí ľudia utiecť za hranice, kde sa im vôbec neštuduje ľahko, ani s pôžičkami a brigádami, ktorými sa snažia vykryť svoje skromné nároky na prežitie. Vedieme ich totiž k tomu, že vzdelanie je hodnota, ktorá stojí za to odriekanie.

Obávam sa však, že ani rýchly a popletený jazyk škandalóznej ministerky Lubyovej a jej sľubované “eury” nepritiahnu utekajúce mozgy z krajiny.

Slovenské univerzitné mestečko – Brno, kde už existuje celá komunita vysťahovalcov, je obrazom študentského života, ktorému nemôže konkurovať žiadne slovenské mesto, a ani napriek priepastným regionálnym rozdielom v školstve, ani Bratislava.

Keď si chceli študenti medicíny z Masarykovej univerzity v Brne vybaviť prax v prešovskej nemocnici, aby mohli byť doma, nemocnica chcela od nich 5 eur na deň, 35 eur za týždeň. Nikde v Čechách neplatí žiak za prax, v zahraničí platia žiakovi, Slovensko je rarita; nehovoriac o nedávno medializovaných fotografiách plesnivých a špinavých priestorov nemocníc, v ktorých majú praktikanti tráviť čas.

Vyhlásenia ministerky zdravotníctva Kalavskej – ako plánuje riešiť situáciu v zdravotníctve, sú šokujúce: plánuje zvýšiť počet študentov medicínskych odborov; typické slovenské riešenie pre nefungujúci školský system – miesto kvality – kvantita!

A keď nebude dosť lekárov, pretože im nevieme vytvroriť vhodné podmienky, nič sa nedeje, dovezieme nejakých z Ukrajiny.

Ako učiteľka po takmer štvrťstoročí viem, že je to ako boj s veternými mlynmi. Zbabraná reforma už má svoje ovocie – zhoršené výsledky zručností: čitateľskej, matematickej, kritického myslenia... Po zametení dokumentu Učiace sa Slovensko pod koberec nikto nenašiel odvahu jasne pomenovať problémnevyhnutnosť zmeniť obsah vzdelávania! Aký zmysel má učiť žiaka časomerný veršový systém alebo polovetné konštrukcie?  Chceme učiť pre život! Alebo sa nedokážeme vzdať memorovania, pretože naše generácie odchované totalitným režimom sú tak zvyknuté, iné nevedia..., je to najľahšie, alebo v konečnom dôsledku sú takto vzdelávaní ľudia  najľahšie manipulovateľní?...

Niekedy mám pocit, že tomu kolosu nerozumiem.

A zdá sa, že čas hrá proti nám!

Naším súperom už dávno nie je systém (ten sa dá vždy v mene ušľachtilých cieľov – ako je dobro žiaka – nejako obísť). Naším súperom je materializmus a konzumizmus, podceňovanie vzdelania, relativizácia hodnôt, strata identity, rozpad rodiny, závislosti... To sa musí stať obsahom vzdelávania.

Viem si predstaviť, že by sa literatúra učila tematicky: téma vojny (napr. Remarque: Na západe nič nové, M. Urban: Živý bič); téma lásky (napr. A. Sládkovič: Marína, Tolstoj: Anna Kareninová, Figuli: tri gaštanové kone), téma - generačné vzťahy (Salinger: Kto chytá v žite); národná téma (Kollár: Slávy dcéra, Chalupka: Mor ho!); téma odcudzenia a straty identity (Sartre, Camus, Kafka: Premena); kresťanské hodnoty (M. Rúfus); totalitné režimy (Kafka: Proces, Orwel: 1984, Mňačko: Ako chutí moc, Green: Tichý Američan)... Možno porovnávať spracovanie rovnakej témy v rozličných obdobiach a rozličnými spôsobmi a formami, aktualizovať posolstvo pre dnešok. Možno z toho urobiť systém a hlavne vybrať vhodné texty – čítať ich, premýšľať o nich a komunikovať. Žiak sa učí predovšetkým komunikáciou vlastných myšlienok, nie memorovaním cudzích!

V dôsledku zavádzania moderných technológií s tým má väčšina žiakov problém. Komunikácia by mala byť základom učenia! Aj jazyk sa zdokonaľuje praktickým vedomým používaním – v písomnom a verbálnom prejave. Ak žiak napíše šyroké, nie je to preto, že neovláda pravidlo písania i po mäkkej spoluhláske, ale buď z ľahostajnosti, alebo z nesprávneho používania (napr. čítanie a písanie bez pravidiel v kyberpriestore).

Učím na cirkevnej škole a som na to hrdá. Mojím vzorom je Učiteľ, ktorý dal život za svojich žiakov. Nikdy to nevzdal.

A ja verím, že nás – učiteľov, ktorým ide o skutočné a hodnotné učenie pre život je veľa. Spolu to dokážeme.

Nedovoľme, aby naše sklamané deti utekali za vzdelaním  z krajiny a vytvorme im podmienky, aby sa mali kam vrátiť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Ľudia sa postavili developerovi. Nechcú ďalšie obchody

Pred 15 rokmi ľudia tlieskali nákupným centrám. Dnes už nie, tvrdí investor.


Už ste čítali?