Na historky synov kedysi „cestujúcich zadarmo“ o „pozvracanych“ nástupíšťach, smradľavých preplnených pokazených meškajúcich vagónoch s neprispôsobivými spolucestujúcimi, či atakoch agresívnych podnapitých pasažierov sme už takmer zabudli.
Donedávna.
Keďže cudzím zavinením sa ocitli v reťazovej havárii, vďaka čomu museli nechať auto v servise, boli znova odkázaní cestovať na VUT do Brna prostredníctvom slovenských železníc.
Samozrejme, že by sme ocenili, keby nemuseli cestovať za dobrým vzdelaním a prácou tak ďaleko, ale to je téma na samostatný blog o tom – akú perspektívu naša krajina ponúka mladým ľuďom.
Máme troch synov. Najmladší (prvák) a najstarší (už pracujúci absolvent) vyrážali vlakom v nedeľu tesne po obede. Nedali sa „ukecať“, že im cestu preplatíme, nech idú pohodlne...(Hrdosť...) Vraj ušetria, tak išli takmer „zadarmo“, ak nerátam miestenku...
Prostredný vyrážal s cudzím šoférom pred piatou poobede, pred 23 .00 už písal, že dorazil do Brna.
O polnoci sa ozvali synovia z vlaku, že do Bratislavy ešte nedorazili, vraj niekto skočil pod vlak a majú štvorhodinové meškanie. Obišlo ich dvanásť vlakov, no nikomu nedovolili prestupovať, nikoho nezaujímalo, že nestihnú ani druhý prípoj do Brna. Organizácia železníc pripomínala nedávno medializovanú situáciu o uviaznutých pasažieroch, zjavne sa odvtedy nič nezmenilo. Sprievodkyňa tvrdila, že v Bratislave bude pristavený vlak do Brna. Nič také sa však nenaplnilo, museli teda čakať celú noc na stanici do rána a až okolo 6:00 bez akejkoľvek náhrady pokračovať v ceste do Čiech, pričom starší syn v skúšobnej dobe riskoval, či bude mať firma pochopenie pre jeho meškanie do práce a mladší nestihol vyučovanie.
Ešte donedávna som plánovala zobrať študentov do Bratislavy na prezentáciu o Kafkovi a na predstavenie na Novej scéne Rómeo a Júlia. Už som nahovorila kolegyňu, našla lacné ubytovanie pre 16 ľudí..., no syn ma prekvapil otázkou, či si myslím, že zoženiem ešte lístky „zadarmo“ s miestenkami pokope na vlak pred dušičkovým víkendom.
Nebudem to riskovať.
Spomenula som si, ako sme naposledy cestovali so šiestimi žiakmi na súťaž, a v našom kupé sa rozkladala rómska rodina bez miestenok, po ktorej sme nedokázali vyvetrať...
Kultúra cestovania slovenskými železnicami akoby rozdelila krajinu na Bratislavu – kde je všetko, a preto netreba nikam chodiť a východ, KDE NIČ NIE JE.
Nemôžem si pomôcť, ale cesta „zadarmo“ vlakom mi pripomína scénu z filmu Doktor Živago, podľa svetoznámeho románu Borisa Pasternaka, kedy ruská inteligencia uteká pred komunistami.
Na svete nič nie je zadarmo!
To len sľubujú reklamné a predvolebné slogany.
My – zodpovední rodičia, ktorým záleží na budúcnosti tejto krajiny a šťastí našich detí si radi priplatíme za kvalitné vzdelanie, služby, cestovanie...
Stačí zrušiť nezmyselné balíčky, znížiť odvodové zaťaženie a zamedziť korupcii.
