neschopnosť našich vysokoškolákov uplatniť sa na trhu práce.
Ako stredoškolská učiteľka s dlhoročnou praxou sa musím bezmocne prizerať na každoročne narastajúci odliv mozgov do zahraničia. Z dostatočnej spätnej väzby viem, že naši gymnazisti patria v zahraničí k najlepším študentom. S veľkou ľútosťou musím zároveň skonštatovať, že chápem, keď sa (akokoľvek by chceli) na Slovensko neplánujú vrátiť. Jednoducho, nemajú perspektívu ani možnosti rozvíjať svoj potenciál.
Ako rodič troch synov, z ktorých už dvaja študujú na VUT v Brne informatiku, viem porovnať úroveň slovenských vysokých škôl so zahraničnými. Moji synovia sú v Brne veľmi spokojní (ako mnohí študenti na kvalitných zahraničných univerzitách). No obávam sa, že hoci majú domov nadovšetko radi, nevrátia sa.
Ako učiteľka neustále motivujem svojich žiakov, aby sa vrátili a budovali svoju krajinu. Niektorí to chápu, no väčšina sa na tom zabáva s ironickým dodatkom: "Politici na nás kašlú,... na Slovensku sa majú dobre nie múdri, ale "šikovní"." Nečudo, že investovanie do vzdelania budete márne hľadať medzi prioritami vlády. Nevzdelaná masa sa totiž ľahko manipuluje prostredníctvom reklamy sociálnych balíčkov.
Keďže už patrím do strednej generácie štyridsiatnikov, mám okolo seba množstvo opustených rodičov, ktorým všetky (3 - 4) deti odišli do zahraničia, pretože tu nenašli uplatnenie a prácu. Zväčša žijú vo veľkom dome, ktorý kedysi obývalo niekoľko generácií; deti ešte videli svojich rodičov, ako doopatrovali starých rodičov. Dnes táto kontinuita neexistuje.
Je mi smutno, keď vidím dožívajúcich starkých, ktorým úspory a zanedbateľné žobrácke dôchodky ledva zabezpečia miesto v domove dôchodcov. Možno mi naozaj neostáva iné, ako začať už teraz šetriť na dôstojné dožitie, ak sa to vôbec dá, alebo opustiť domov a vycestovať za svojimi deťmi.
Mám rada svoj domov, a preto by som chcela radšej veriť, že príde niekto, kto to začne konečne riešiť.
