Opak je však pravdou. Aj zo školstva sa urobil biznis. Nech mi nikto nehovorí, že si chudobný rodič, ktorý má 4 - 5 nadaných detí, môže dovoliť každému financovať prestížne univerzitné vzdelanie. Ani nemá zmysel to rozvádzať. Každý si vie predstaviť, čo znamená financovať zo slovenského (nieto učiteľského) platu dieťa, študujúce v niektorej z krajín EU, o amerických ani nehovoriac...
Bývalý minister Mikolaj sa rozhodol riešiť problém školstva a kariérneho rastu učiteľov svojsky. Vymyslel unikátne riešenie - aby to nemusel riešiť, hodil „horúci zemiak" do ďalekej budúcnosti, kedy už on nebude ako kompetentný niesť zodpovednosť za to, čo vymyslel. Je však ponižujúce prijať to, za akých hlupákov bývalý minister považuje svojich učiteľov. Akoby im chcel zalepiť oči „krásne" znejúcou frázou - kariérny rast, pričom tým duchaplnejším to došlo hneď, že to nebude nikdy možné realizovať v podmienkach nášho školstva.
V čom spočíva infantilnosť kariérneho rastu a hodnotenia pedagógov?
1. Ak ste vo svojej profesii dobrý, neustále na sebe pracujete a máte aj výsledky, je absolútne samozrejmé, že by sa to malo prejaviť na vašom hodnotení, teda mzde. V školstve to však neplatí! Tarifné tabuľky nepustia, takže v 11 triede s praxou 15 rokov dostanete okolo 600€. Zanedbateľné osobné hodnotenie (pohyblivá časť) závisí od množstva peňazí, ktoré v školstve zväčša nie sú.
2. Argumentácia p. Mikolaja, že nech sa pripláca len tým, čo pracujú, neobstojí. Za dlhé roky práce môžem povedať, že v školstve sa nedá nepracovať. Keby sa p. Mikolaj postavil dnes pred 30 študentov a odučil bežnú hodinu, pochopil by, o čom hovorím. V školstve sa dá len pracovať naplno - pričom riskujete vyhorenie či psychickú ujmu; alebo normálne, čo je vlastne tiež takmer naplno, čiže to vyhorenie a psychickú ujmu o čosi posuniete; alebo, ak budete mať veľké šťastie a budete dosť opatrný - odnesiete si len nemalú dávku znechutenia, ktorá vás napokon prinúti zmeniť profesiu, alebo aspoň myslenie ľudí oklo seba. - Aj to je veľká výhra, ...hoci to znie žalostne.
Ak by kompetentní zabezpečili každoročný nárast platov v školstve primerane k rastu platov v iných odvetviach (alebo k platom v EU), bolo by na mieste - ako bonus! - doceňovanie pedagógov, ktorí pracujú nadštandartne, prípadne sa vzdelávajú, ak im na to zostane nejaký čas a sily.
3. Bývalý minister Mikolaj však posunul problém do „trhovej" roviny. Rozumný učiteľ sa preto bude správať „trhovo" - vypíše si čo najviac prihlášok na kreditné vzdelávanie a všetky svoje sily sústredí na získavanie kreditov. Na tom by nebolo nič hrozné, získať 30 kreditov pre šikovného učiteľa nemôže byť problém (aj keď za to získa len 6% k platu); dokonca ak je vzdelávanie podnetné, môže získať nové informácie, ktoré v praxi využije. Problém však spočíva v onej „trhovosti". No uznajte, nebol by riaditeľ sprostý - púšťať učiteľov na kreditné vzdelávanie? Veď kto bude miesto nich učiť?
4. A tak učiteľ chtiac-nechtiac uviazne v nedokonalom systéme! Má síce možnosť kariérneho rastu, na ktorej Mikolaj postavil svoju verejne prezentovanú demagógiu, ale v reálnych podmienkach - ak nechce ponižujúco žobroniť riaditeľa o súhlas, alebo dokonca riskovať konflikt tým, že pôjde bez jeho súhlasu - nemá šancu kariérne rásť. A sme tam, kde na začiatku... Jednoducho Kocúrkovo.
Apel na nového ministra - Jurzycu:
Viem, že nová vláda ešte nemala dosť času na odstránenie chýb, ktoré zdedila. Avšak učitelia stále nedočkavo čakajú, čo sa zmení. Aj akokoľvek nadšený a zanietený učiteľ,milujúci svoju profesiu a svojich študentov, si raz povie dosť, pohár už pretiekol. Preto ja a moji kolegovia si často hovoríme, ešte treba vydržať, bude lepšie, stojí to zato.. Ale dokedy?
Aj my máme svoje rodiny a deti, ktorým chceme dať čo najlepšie vzdelanie. Preto vás vyzývam, pán Jurzyca, aby ste konečne niečo podnikli.